Pani Duncan Jonesová žila v chalúpke na konci veľmi hrboľatej cesty neďaleko dediny. Pri návšteve nám vždycky každému podala misku úžasnej domácej polievky, “aby sme sa posilnili na cestu do Bosny”. Do Bosny sme privážali pomoc ľuďom z utečeneckých táborov, ktorí sa postupne vracali do vyrabovaných domovov po občianskej vojne. Keď mi raz servírovala polievku všimol som si, že ju naberá starým hrnčekom. Rozhliadol som sa po kuchyni, po prázdnom kredenci a poličkách. Spýtal som sa, či je všetko v poriadku.
“Áno, v najlepšom,” usmiala sa.
“Sťahujete sa?” pýtal som sa ďalej.
“Ale nie, vôbec. Mám to tu moc rada. Ale myslela som na tie rodiny v Bosne, ktoré sa vracajú domov s prázdnymi rukami. Potrebujú tieto veci viac, než ja dnes. Hovorím si, čo taká stará žena ako ja, ktorá žije sama, potrebuje nejakú naberačku alebo sadu tanierov a hrncov?” Pomaly som schádzal z kopca od jej domu, v nákladnom priestore som mal vybavenie z jej domácnosti. V spätnom zrkadielku som videl ako mi pani Duncan máva. Na tvári mala nádherný široký úsmev.